„Cena človeka nie je v jeho veku,
cena slov nie je v ich množstve.“4

Ranná tvorba
Medzi Bottovu rannú tvorbu zaraďujeme jeho básne, ktoré vznikli počas jeho pô-sobenia na Levočskom gymnáziu. Všetky básne vznikli v rozpätí dvoch rokov 1846 – 1847. Uverejnené boli väčšinou v zábavníkoch. Písal množstvo skladieb, v ktorých vyu-žíval alegóriu. Je tu prevládajúci motív Slovenska ako zakliatej krajiny.

Svetský víťaz
Alegorická skladba je rozdelená na tri doliny. V prvej doline je oživený šuhaj, dieťa Slovanstva. V druhej doline premôže divný prst – osud, ktorý vládol doteraz a matka Sláva ho označí za vyvoleného. Neskôr v boji proti temným svetom porazí dcéry Noci a Tajnosť. Nastane vyslobodenie sveta. V tretej doline sa skrýva smrť. Báseň je založe-ná na alegórii.

Poklad Tatier
V tejto alegorickej skladbe sa Slovensko predstavuje s pokladom zakliatym v Tatrách. Snaží sa ho dobyť zlostný rytier zo západu. Ten však zomiera. Na východe sa zjavuje mladý junák, ktorý porazí starca – minulosť a odkľaje slovenskú krajinu a uvoľní poklady. Ľudia sa schádzajú a oslavujú nový radostný deň. V diele sú vkom-ponované tri piesne, v ktorých je obsah skladby. Inde je dej zahalený do alegórií a symbolov.

Duma nad Dunajom
Aj tu básnik opisuje zakliatu slovenskú krajinu a jej utrpenie, ktorého sa zbaví len s pomocou silného hrdinu. Národ je v básni znázornený ako Dunaj, slovenčina ako biela húska s červenýma ústy a hrdina, národný obroditeľ alebo Štúr, ako junák orol v ligotavej zore. Táto báseň spôsobila množstvo diskusií, pretože štúrovci videli v postave junáka orla postavu samotného Ľudovíta Štúra. Odmietli ju publikovať v Orli tatránskom, hoci pôsobí ako veršovaná rozprávka. Mali pocit, že takéto prirov-nanie je až príliš prehnané. Báseň prešla značným vývojom a v Spevoch bola vydaná pod názvom Báj na Dunaji.

K mladosti
Medzi jeho najrevolučnejšie básne patrí báseň K mladosti. Je to voľná parafráza Mickiewiczovej Ódy na mladosť. Jej pôvodný názov je Pieseň Mladosti. Nabáda v nej mládež aby nielen rozmýšľala, ale sa aj činila. Báseň by sme mohli rozdeliť na dve časti. V prvej časti nedokáže pochopiť, prečo sa slovenská mládež nezaujíma, prípadne sa len nečinne prizerá osudu Slovákov, zatiaľ čo v druhej ju napáda, aby povstala a bojovala za slobodu svojej vlasti.

Piesne vojenské
Piesne vojenské sú zložené zo štyroch rôznych piesní. Vznikali tesne pred začiat-kom revolúcie a hlavným motívom je nadchádzajúci boj. Všetky majú spoločný znak a to hrdinu, ktorý bojuje a nebojí sa umrieť za slobodu svojho národa. Všetko sú to statočný a smelý junáci. Do boja sa púšťajú s húževnatosťou a sú veľmi hrdý, keď za svoju vlasť umierajú v ťažkom a namáhavom boji. Je to pre nich nesmierna česť zo-mrieť takto. Doma ich väčšinou čaká milá alebo matka, ktorú smrť nesmierne raní. Ju-náci ich však upokojujú aby sa o nich nebáli lebo oni sú šťastní.
„Nedbám keď ma pochovajú,
nech si ma len spomínajú;
nedbám, nedbám, nebanujem,
len si voľnosť vybojujem.“5

Revolučné roky
Botto sa povstania priamo nezúčastnil, a tak sa tento motív v jeho tvorbe veľmi nepresadil. Keďže sa cez revolúciu vracia do rodného kraju, tento sa stáva jeho hlavnou témou a inšpiráciou.

Pochod
Pri písaní tejto básne sa Botto inšpiroval maďarským romantickým básnikom Sán-dorom Petofim a jeho dielom Talpa, magyar alebo Hor sa, Maďar. V básni vyzýva Slo-vákov priamo k účasti na povstaní a odsudzuje zbabelcov, ktorý sa miesto boja utekajú skryť. Svoje vyzývanie argumentuje tým, že náš národ už dlho znášal nadvládu cudzin-cov a je načase aby sa o svoj ďalší vývoj pričinil sám. I on sám sa o to mieni pričiniť.
„Šabľa, šabľa, nie okovy –
pristane ver junákovi:
kto chce nech si putá nosí,
do rúk bratia, šable, kosy!“6

Na Dolinu rimavskú, Ráno nad Dolinou rimavskou, Báj Maginhradu
V týchto básniach cítiť Bottov vrúcny vzťah k rodnému kraju a k celej jeho vlasti.

Porevolučné roky
V jeho počiatočných dielach cítiť sklamanie z revolúcie. Neskôr sa venuje písaniu na motíve ľudovej slovesnosti. Popri tomto sa venuje i príležitostným básňam. V roku 1880 mu vzchádza súborné dielo Spevy.

Povesť bez konca
Je to príbeh o putovaní jedného mládenca, ktorý nepoznal svojich rodičov ani svoju vlasť. Ako jedinú pamiatku mal patričky a na nich malé jabĺčko. Raz sa mu nitka na kr-ku pretrhla a jabĺčko sa skotúľalo dolu vŕškom. On sa za ním rozbehol a tu sa pred ním zjavila panna, ktorá si pýtala šaty. On zaváhal a panna sa mu stratila, no pred odcho-dom mu povedala, že sa zídu v sedemdesiatej siedmej krajine. Rozhodol sa, že ju bude hľadať. Prešiel mnoho krajín a v každej si myslel, že už ju má, keď sa mu v poslednej chvíli stratila. Keď prišiel do sedemdesiatej siedmej krajiny stretol tam mnícha a povedal mu o svojom trápení. Na druhý deň ráno opäť videl pannu. Či sa s ňou stre-tol sa nedozvieme, lebo tu sa povesť končí. Mládenec symbolizuje slovenský ľud a panna jeho vytúženú slobodu. I Slováci putovali za svojou slobodou veľmi dlho a i keď ju mali často krát na dosah, vždy ju stratili. Keďže báseň vznikla pred revolú-ciou ani teraz si Botto nebol istý či sa k nej dostaneme na trvalo.

Orol
V tejto básni autor vykresľuje Slovákov ako zakliatu krajinu, ktorá čaká na svojho záchrancu. Ten má priniesť krajine dlhoočakávaný hrdina. Krajina sa postupne prebú-dza a pripravuje sa na jeho príchod. Vzývajú svojho hrdinu na pomoc a sami mu po-máhajú tým, že samých seba pripravujú na boj, ktorý ich čaká. Junáci sa zhromažďujú okolo vatry a dodávajú si odvahu do budúcich dní.
„Boli časy, ešte budú!
Bo čo v svete všetko minie:
Pravda naša nezahynie!“7

Balady
Botto vo svojich baladách dosahuje rýchly spád vďaka dialógu. Napätie zvyšuje stupňovaním hrôz, využíva gradáciu, zvukomaľbu, skratkovitosť a rýdzosť jazyka. Hlavnou myšlienkou každej balady je víťazstvo spravodlivosti a potrestanie vinníkov.

Žltá ľalia
Táto balada patrí medzi najlepšie diela Jána Bottu. Balada hovorí o šťastnom man-želskom páre Adamovi a Eve, ktorý si sľúbia lásku až za hrob. Po Adamovej smrti sa však Eva znova zaľúbi a na zmluvu zabúda. Keď to Adam zistí chce nevernú Evu po-trestať, a tak o polnoci vstáva a chce si ju zobrať so sebou. Nešťastná Eva mu v náručí zomiera. Botto dosahuje v balade rýchly spád a vďaka dialógu sa zvyšuje napätie.

Lucijný stolček
Je to zveršovaná ľudová povera. Janko neverí na bosorky a dá sa nahovoriť na to, aby si sadol na zázračný stolček. Keď tak spraví, začnú sa diať čudné veci. Janko, keďže sa zo stolčeka nemôže postaviť, nakoniec po strašnom trápení zomiera.

Ctibor
Hlavnou postavou tejto balady je hradný pán Beckova. Ten sa aj napriek tomu, že je nedeľa rozhodne ísť na poľovačku a donúti ísť aj svojich sluhov. Ide aj napriek na-pomínaniu svojich priateľov a mnícha. Loví až do neskorého večera a ani vtedy ešte nešetril svojich sluhov ani koňa. Nakoniec je potrestaný a jeho psi sa ho snažia zabiť. Beckovský pán už nikdy nenájde pokoj.

Margita a Besná
Táto balada sa viaže k ľudovej povesti o dvoch skalách vo Váhu, ktoré boli postra-chom každého pltníka čo tadiaľ prechádzal. Hovorí sa o vdove, ktorá mala peknú a pracovitú dcéru. Veľmi na ňu žiarlia a zo žiarlivosti ju sotila do Váhu z vysokej skaly. Pod ťarchou hriechu sa neskôr aj ona sama skočí do Váhu z toho istého miesta.

Príležitostné básne
V porevolučnom období sa Ján Botto venoval okrem iného aj písaniu príležitost-ných básní. Reaguje v nich na aktuálne spoločenské problémy a udalosti. Podľa charak-teru udalosti ju buď vyzdvihuje alebo kritizuje. V každej z týchto básní môžeme vycítiť jeho postoj k danej téme. Pri udalostiach, ktoré posunuli národ vo vývoji ďalej cítiť jeho radosť a pri udalostiach, ktoré národ brzdili neskrýval svoju ľútosť a hnev. Svoje básne občas venoval i jednotlivcom, ktorých si vo svojom živote vážil a mal ich rád.
Príležitostné básne : 6.lipeň 1861 – ohlas na memorandové zhromaždenie
4.august 1863 – ohlas na založenie matice slovenskej
12.január 1870 – ohlas na otvorenie slovenskej kníhtlačiarne
Na blahú pamäť Sládkovičovi – pri pohrebe A. Sládkoviča
Nad mohylou J. Kollára – pri výročí úmrtia J. Kollára
Vrahom – ohlas na zatvorenie slovenských gymnázií

Čachtická pani
Je to jediná Bottova dráma. Chystal sa ju napísať na sklonku svojho života, no ne-dokončil ju. Je v nej množstvo historického materiálu. Vidno, že Botto sa na ňu sve-domito pripravoval. Dielo je písané pod značným vplyvom Goetheho Fausta. Z jeho poznámok si môžeme predstavovať, ako by vyzerala. Išlo v nej o problém večnej mla-dosti. Podľa jednotlivých častí môžeme predpokladať, že Botto sa snažil postaviť kon-trast medzi životom ľudu a životom ukrutnej fuedálky. Nemôžeme predpokladať ďalší vývoj diela, pretože v tom čase už na scénu nastupoval realizmus spolu s Hviezdo-slavom, Kukučínom a Vajanským. 

II. spev opisuje zlapanie Jánošíka. Jánošík si práve popíjal víno, keď mu oznámil, že okolo domu sa zhromaždilo more drábov. Tí sa neskôr snažili Jánošíka premôcť, no nedarilo sa im to. Jánošík si uvedomuje, že ho Gajdošík zradil a preto ho zabíja. Bol by sa zachránil, keby nebolo baby, ktorá drábom poradila, ako ho premôcť. Najprv im poradila, aby mu podsypali hrach pod nohy a potom aby mu preťali opasok, kde sa ma-la ukrývať jeho sila. Keď ho chytili, navrhli mu, aby sa zachránil a vyzradil, kde ukryl nazbíjané zlato, ale on odmietol:
„Vymeniť? – a načo? vy psohlavci vzteklí!
Nie! – teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!“8

V III. speve je Jánošík skôr pasívny. Žiaľ nad jeho zatknutím je vyjadrený prostred-níctvom dievčiny, ktorá symbolizuje ľud. V noci sa s ním prichádza rozlúčiť:
„Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko –
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke!“9

Keďže je dievčina až príliš zúfalá straty milého, vo svojom prológu sa lúči s domovom, matkou a sestrami a napokon sa rozhodne ukončiť svoj život skokom do Dunaja.

V IV. speve sa Jánošík dostáva do rozporu medzi snom a skutočnosťou. Vo sne je voľný, hoci v skutočnosti je uväznený a pripútaný ku skale. Napriek tomu je duchovne silný o čom hovorí aj nasledujúci úryvok:
„Spí opretý na kláte, odretý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé – a úsmev na tvári.“10

V V. speve je Jánošík odsúdený na smrť, a tak sa snaží vyrovnať so svojim osudom. Súčastne odsudzuje neprávosť a zároveň aj ľudí, ktorí vykonávajú „spravodlivosť“:
„Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy dravý šakali!
brať život! skadiaľ to právo? – či ste ho vy dali?!“11

VI. spev sa venuje odchodu Jánošíka k šibenici. Cestou sa mu prihovára kňaz, pri-čom rozhovor vytvára predstavu, že sa prihovára aj k národu.
Jánošík si uvedomuje, že ide na smrť, ale stále v ňom tlie malá nádej na záchranu. Napriek všetkému, smrť berie ako vykúpenie z nespravodlivého sveta. Aj v posledných momentoch svojho života myslí na útrapy svojho ľudu a vystupuje ako jeho duchovný vodca.

VII. spev opisuje Jánošíkovu popravu. Tu sa vytvára priestor pre úvahy o jeho živo-te, o tom ako sa stal zbojníkom a o tom, čo ho čaká. Celý kraj smúti nad stratou hrdinu – Jánošíka. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére. Pritom sa Slovensko opisuje ako za-kliata krajina.
Na scénu vstupujú víly, ktoré symbolizujú posmrtný život. Tešia sa na jeho príchod a vyzdvihujú výhody života „na druhom svete“. Sľubujú mu, že budú ho milovať a že sa oňho dobre postarajú:
„Tu ťa čaká oblek nový:
pláštik z rosy – moja práca –
tu klobúčik slniečkový
i košieľka z žiar mesiaca.“12
Tesne pred smrťou žiali nad tým, že smrťou stratí ľudí, ktorí sú mu najmilší, a hlavne svoj národ.
Po poprave prichádza posol so správou o milosti od kráľa. Žiaľ, už je neskoro:
„Stojte! tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti.“13

VIII. spev vyjadruje pochmúrnu náladu, ktorá vládne po Jánošíkovej poprave medzi ľuďmi. Ľud sa dlho nedokáže spamätať zo straty národného hrdinu. Ľudia si medzi sebou rozprávajú povesti a príbehy o poklade, ktorý nazbíjal a ukryl hlboko v horách a o jeho bájnej sile, ktorá plynula z darov víl (opasok, košeľa a valaška).
Myšlienky slobody a spravodlivosti, ktoré Jánošík prezentoval, sa stávajú oporou ľudí, ktorí bojujú za spravodlivosť a za svoj národ. Jánošík sa stáva symbolom boja za spra-vodlivosť:
„Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany,
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný.“14

V IX. spev sa Jánošík žení s kráľovnou víl, čím si zaručuje nesmrteľný život. Táto svadba je vo svete mŕtvych veľkou udalosťou a preto sa na nej zúčastnili aj neživé by-tosti ako slnko a mesiac:
„Príde mesiac jasnočelý,
bude družbom na veselí 
príde slnko v koči zlatom,
bude naším starým svatom“15

„A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
Perečko belavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa träsie!“16

Družina
Najlepšie je Jánošíkova družina charakterizovaná v prvom speve. Botto ich ospevuje ako statných mládencov, ktorý sa svojou silou a odvahou podobajú ako bratia. Je tu opísaná ich fyzická krása a udatnosť a týmto sú prirovnávaný k sokolom. Ich domo-vom sú hole a husté lesy. Spolu s Jánošíkom zbíjali pánov a rozdávali chudobným. Až na zradcu Gajdošíka, sú Jánošíkovi všetci oddaný a ochotný vždy mu pomôcť. Po jeho smrti sú dezorientovaný a čakajú už len na smrť. Nedokážu sa znova pozbierať a zaujať predchádzajúce miesto v živote ľudu.

Ľud
Ľud väčšinou pôsobí len ako prostriedok na dotváranie pochmúrnej atmosféry. V treťom speve sa s Jánošíkom prichádza lúčiť duša ľudu v podobe dievčiny. Je tu vy-jadrený vzťah Jánošíka a ľudu v prenesenom význame ako vzťah milého a milej. V siedmom speve je ľud vykreslený ako dieťa, ktoré nieje pripravené na život.

„ žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže :“17

Ľud sa zúčastní i na Jánošíkovej poprave, ale tu sa jeho pasivita naplno ukazuje. Na-miesto toho aby sa vzbúrili a vyslobodili ho, vydávajú ho napospas nenásytným pánom. Po jeho smrti sa nemôžu spamätať zo strašnej straty. Ešte dlho po tom na neho spo-mínajú v rôznych povestiach o jeho sile a ukrytom poklade.

Gajdošík
Bol Jánošíkov verný priateľ, kým neprezradil drábom kde je, aby ho mohli chytiť. Čakal, že mu zaplatia za túto cennú informáciu. Namiesto toho ho čakala len smrť, pre-tože ho Jánošík v zápale hnevu zabil.