Život Jána Bottu

Ján Botto sa narodil vo Vyšnom Skálniku 27. januára 1829 do roľníckej rodiny. Detstvo prežil v rodisku. V roku 1839 začal študovať latinskú školu v Ožďanoch, 9. septembra roku 1843 sa zapisuje na štúdium evanjelického lýcea v Levoči. Rok pred-tým, 2. januára, mu umiera matka. V Levoči sa stáva aktívnym členom Jednoty mláde-že slovenskej, ktorú viedol Ján Francisci.
Vďaka levočskému pobytu sa Ján Botto prebúdza k literárnej tvorbe. Píše a prednáša svoje prvé básne. Za skladbu Slovenský víťaz a Povesti slovenské získava prvé bás-nické vavríny.
Svoje básne uverejňuje v levočských študentských zábavníkoch Život, Holubica
a Považie. Zábavníky Život a Holubica spolu s Pavlom Dobšinským upravuje po vý-tvarnej stránke – t.j. rediguje ho.
Popri vlastnej literárnej tvorbe sa venuje aj kultúrno-osvetovej a ochotníckej činnos-ti. Okrem toho zapisuje ľudové povesti, ktoré vyšli tlačou v zbierke Pavla Dobšinského a A.H.Škultétyho Slovenské povesti.
Na jeseň roku 1847 odchádza študovať zememeračské inžinierstvo do Pešti. Tu ho zastihol marcový výbuch revolúcie 1848, a tak sa Ján Botto utiahne späť do rodiska. Štúdium si obnovuje až v školskom roku 1849/50 a ukončuje ho v letnom semestri 1852 rigoróznymi skúškami v Pešti.
Pracovať začína v marci roku 1853 v Turci ako inžiniersky adjunkt pri zememeračovi Filovi vo Valči, od apríla pracuje v martinských chotároch a na Martinských holiach, v nasledujúcom roku dostal prácu v Rakove. V apríli roku 1854 sa končí jeho prvý mernícky pobyt v Turci a v júni dostáva v Pešti diplom civilného merníka – inžiniera.
Napriek tomu že má diplom, nemá prácu, a tak žije s otcom v rodisku a pokúša sa nájsť si zamestnanie. Avšak toto sa mu podarilo až v júni 1855, keď sa stal pomocní-kom inžiniera Bauera vo Zvolenskej Slatine. O rok neskôr, v auguste, sa dostal do Ti-sovca k inžinierovi Liptákovi, kde pobudol až do konca roku 1858. Medzitým mu 28. júla umiera otec. Z najbližšej rodiny mu ostáva iba starší brat.
V januári 1859 odchádza do Banskej Bystrice, kde si opäť hľadal zamestnanie, ale vôbec nepochodil. Až 27. mája začal pracovať, a preto sa trvalejšie usadil u spolužiaka Samuela Šípku v Martine. Pobudol tu až do jari 1861. V tomto období neustále tvorí nové básne a uverejňuje ich v časopise Sokol.
V máji dostal trvalejšie zememeračské zamestnanie v Banskej Štiavnici. Tu zostal do konca roku 1870. Popri práci sa aktívne zúčastňuje kultúrnopolitického života a svojimi literárnymi príspevkami pozdravuje memorandové zhromaždenie slovenského národa v Martine v júni 1861. Podporuje (a to nielen literárnymi príspevkami, ale aj finančne) vznik Matice Slovenskej a vznik slovenského gymnázia v Revúcej. Stal sa členom literárneho odboru Matice Slovenskej a taktiež zakladajúcim členom a „patrónom“ už spomínaného gymnázia. V tomto období píše a publikuje mnohé angažované básne. Ohlas majú najmä básne Smrť Jánošíkova a Báj Maginhradu.
Koncom roku 1870 sa presťahoval do Banskej Bystrice, kde pokračuje v meračských prácach. V apríli 1872 sa zúčastnil pohrebu Andreja Sládkoviča. Na jeho počesť napísal Dumku na blahú pamäť Sládkovičovi. Prvý rukopisný súbor svojich básní si zostavil roku 1873. O rok na to ukončuje horehronské mernícke práce.
Už sa mu nedarí získať trvalejšiu prácu, ale napriek tomu si dokáže zarobiť na živo-bytie. Koncom roku 1874 občiansky odvážne a básnicky až príliš ostro reaguje na násil-né zrušenie slovenského gymnázia v Revúcej. K tejto udalosti napísal báseň Jim (ne-skôr jej dal ešte odvážnejší názov – Vrahom).
Do Turca sa Ján Botto znova dostáva v 1875 roku kvôli práci. Jeho finančná situácia sa značne zlepšila. Nastalo preňho „plodné“ obdobie, keď veľa píše a aj publikuje svoje básne v časopisoch, ale aj v almanachoch.
V roku 1879 sa zúčastnil na obnovených slávnostiach Živeny v Martine. Práve tu dostal ponuku od českých spisovateľov Adolfa Heyduka a Rudolfa Pokorného, aby vydal knihu svojich básní v Prahe. Zostavil si nový rukopisný súbor básní a v roku 1880, krátko pred jeho smrťou, vyšiel súbor jeho poézie s názvom Spevy Jána Bottu ako prvý zväzok Knihovny československej v Prahe. Kniha mala veľký spoločenský ohlas. V auguste 1880 na zhromaždení Živeny v Martine je odmenený vavrínovým vencom uznania celého národa. Aj spolok slovenských akademikov vo Viedni Tat-ran zvolil Jána Bottu za svojho čestného člena.
Keďže poskytol v zime1880 – 1881 vo svojom bystrickom byte prístrešie študentom evanjelického gymnázia, aby mohli pokračovať v činnosti ich samovzdelávacieho spol-ku, bol prenasledovaný a hrozili mu súdnym vyšetrovaním. V očakávaní súdnej kauzy Ján Botto náhle umrel 28. apríla 1881. Ako príčinu smrti mu v úmrtnom liste uviedli „rozšírenie srdca“. Dňa 1. mája bol pochovaný na evanjelickom cintoríne v Bystrici.
Ľudia, ktorí ho mali vyšetrovať, tzv. maďaróni mu nedali pokoj ani po smrti a všemožne sa snažili jeho smrť očierniť tým, že „Botto sa otrávil zo strachu pred in-kvizíciou“. Inak povedané, chceli jeho náhle úmrtie a súčasne aj jeho veľké a čestné životné dielo očierniť „zbabelou samovraždou“. Avšak toto sa im nepodarilo a Botto aj po mnohých rokoch stále patrí k významným osobnostiam, týkajúcich sa našej národ-nej kultúry.
Tesne po smrti charakterizoval Jána Bottu jeho najbližší a zároveň celoživotný pria-teľ Pavol Dobšinský týmito slovami: „Náš zádumčivý a takmer vždy len seriózne nala-dený a oduševnený Janko“.
O Bottovom živote je možné povedať presne to, čo o živote Janka Kráľa, ktorý bol jeho básnickým druhom a súčasne aj vzorom – „bol z rodu silných, ktorých život netr-vá dlho“3. A práve preto sa k nemu takmer dokonale hodí výrok:

„Cena človeka nie je v jeho veku,
cena slov nie je v ich množstve.“4